vzdušný zámok, ktorý vybuchol

Prechádzam sa mestom, snažím sa nevnímať chlad ktorý ma obklopuje, a zapaľujem si cigaretu aj keď nefajčím. Hnevám sa na celý svet. Vlastne nie, hnevám sa na seba. Nechápem svoje myšlienkové pochody, nechápem prečo robím to čo robím, som stratená vo svojej vlastnej hlave a márne hľadám východisko. Ono totiž neexistuje, človek predsa nemôže ujsť sám pred sebou. 

Vchádzam do prázdneho domu a mám pocit, že v ňom je väčší chlad ako vonku. Cestou schodiskom prekračujem spiaceho psa, ktorý si nevšíma moju prítomnosť, rovnako ako aj ľudia na ktorých mi tak záleží. 

Zababuším sa do periny, znova si zapálim a cítim sa ako v epizóde zo Skins. V takej, kde sme obaja Effy. Dúfame, že vietor odveje preč všetky veci, ktoré sme nedokázali nechať tak. Stále, po všetkom tom čase.

 Emócie sú nákazlivé a myslím, že ty si ma nakazil. Tá choroba sa mi rozširuje po celom tele s epicentrom v hlave a ja neviem čo ďalej. Dokonca aj vietor by ma najradšej odniesol s dymom niekam preč.. a ja by som sa nebránila.

This is not a normal love poem. This is me digging a grave

for my self-hatred with the bones of my spine as a shovel

because they always kept me from holding my head up.