Sú dni, kedy nemám moc čo povedať. Keď sa ma ľudia pýtajú či
som v pohode, či sa niečo nestalo a ako mi môžu pomôcť.
V skutočnosti len proste nemám
náladu rozprávať, lebo nechcem hovoriť nič bezvýznamné a radšej budem celý
deň ticho. A sú noci, keď len ležím a premýšľam nad všetkým čo sa mi
v živote prihodilo, dobré i zlé, nad ľuďmi ktorých som stratila
a ktorých som milovala. A nemôžem spať. Rozmýšľam nad vecami ktoré mi
povedali a ktoré sme spolu robili. Pamätám si detaily a vône
a úsmevy. Je to tak dobré a bolestivé zároveň.
Niekedy premýšľam nad
tým, čo by sa stalo keby som nepovedala čo som povedala, ale spravila niečo
inak, či by som bola v mojom živote teraz niekde inde, či by som teraz
trávila čas s inými ľuďmi, či by som bola šťastná alebo sa utápala
v žiali. Je zvláštne ako maličkosti dokážu zmeniť smer celej našej
existencie. Jeden okamih môže zmeniť všetko, jedno zlé rozhodnutie môže zničiť
celý náš život behom sekundy. Rozmýšľam nad tým, či by som mala jazvy keby som sa rozhodla inak, a potom ma napadne, že každý máme svoje jazvy.
Možno nie na nohách, možno nie na zápästí, možno nie sú vôbec viditeľné.
Skrývame ich vo svojich srdciach, dušiach a v tých malých galaxiách
ktoré sme si v sebe vytvorili, skryté pred svetom. Len málokomu ich
odhalíme, pretože tým odkrývame naše slabosti, veci v ktorých sme si
neistí a to nás robí pred ľuďmi ešte zranitelnejšími. Nikto nechce byť
zraniteľný, nikto nechce zažiť bolesť ktorú už raz zažil, no väčšinou sa tomu
v živote nevyhneme nech sa snažíme akokoľvek a tým, že sa uzatvárame
do seba ubližujeme zas iným.
