vzdušný zámok, ktorý vybuchol

Prechádzam sa mestom, snažím sa nevnímať chlad ktorý ma obklopuje, a zapaľujem si cigaretu aj keď nefajčím. Hnevám sa na celý svet. Vlastne nie, hnevám sa na seba. Nechápem svoje myšlienkové pochody, nechápem prečo robím to čo robím, som stratená vo svojej vlastnej hlave a márne hľadám východisko. Ono totiž neexistuje, človek predsa nemôže ujsť sám pred sebou. 

Vchádzam do prázdneho domu a mám pocit, že v ňom je väčší chlad ako vonku. Cestou schodiskom prekračujem spiaceho psa, ktorý si nevšíma moju prítomnosť, rovnako ako aj ľudia na ktorých mi tak záleží. 

Zababuším sa do periny, znova si zapálim a cítim sa ako v epizóde zo Skins. V takej, kde sme obaja Effy. Dúfame, že vietor odveje preč všetky veci, ktoré sme nedokázali nechať tak. Stále, po všetkom tom čase.

 Emócie sú nákazlivé a myslím, že ty si ma nakazil. Tá choroba sa mi rozširuje po celom tele s epicentrom v hlave a ja neviem čo ďalej. Dokonca aj vietor by ma najradšej odniesol s dymom niekam preč.. a ja by som sa nebránila.

This is not a normal love poem. This is me digging a grave

for my self-hatred with the bones of my spine as a shovel

because they always kept me from holding my head up.

Wishlist

Zmeňte osud, nechajte ma vyhrať Lotto alebo ma zoznámte s bankárovým synom a toto všetko bude moje. (Alebo mi skráťte školu aby som mala čas na brigádu cha.)

Chcem všetky beanies sveta :D Prečo je taký malý kus látky vždy tak drahý och.

I drink to make other people interesting.

Celý týždeň som pretrpela v škole, každý deň až o štvrtej doma, potom si pospať, lebo však ten ústav vyčerpáva predsa, zacvičiť si a zas spať. Chcela by som povedať, že sa nevenujem blogu, pretože sa strašne učím ale to by som klamala, keďže asi v každom predmete som začala 5-kou. Týmto tempom ma nepustia ani k mature, mala by som sa nad sebou zamyslieť. Okej, už, idem sa učiť bio (a byť na tumblri popritom). Už nech je piatok, moja jediná spása.

Buď skáčem v čase alebo som sa v sobotu strašne moc opila, pretože si isté úseky vôbec nepamätám. Mám pocit, že ale vždy lepšie, akoby som mala sedieť doma a utápať sa v jesennej depresii. Prečo bývam vždy v rovnakom období po rozchode to sa so mnou nevie niekto rozísť na jar keď je pekne a nie zima ako v piči a stále tma ? :D

“That's the problem with drinking, I thought, as I poured myself a drink. If something bad happens you drink in an attempt to forget; if something good happens you drink in order to celebrate; and if nothing happens you drink to make something happen.”

 -Charles Bukowski -

Inak konečne ma môžte stalkovať na Instagrame :)

Všetci píšu príspevky o tom, ako leto skončilo, ale ja tomu stále nechcem uveriť. Desím sa v pondelok nástupu do školy, desím sa matury, ale teším sa na svoje narodky a na fľašu Absinthu ktorá sa na mňa usmieva z poličky. Tie tri roky na strednej strašne rýchlo ubehli, mám pocit, že ešte rýchlejšie ako tieto prázdniny. Nerada to priznávam, ale bude mi to chýbať. Aj keď väčšinu ľudí z našej školy nemusím, našla som si tam veľa priateľov, s väčšinou som aj trávila leto a bolo to top, na tie zážitky nikdy nezabudnem. Hlavne na Uprisingu bolo skvele, mi to prišlo ako triedna stretávka, bolo nás tam fakt veľa. Veľa si aj nepamätám (všade drogy a alkohol) :D Budúci ročník musím jednoznačne stihnúť ak nebudem robiť v zahraničí.

"Why is the rum always gone?"

Tak teda v sobotu som bola v tom Trenčíne, kochala sa výhľadom z hradieb, pozerali sme film Gia, hrali XBOX a potom sme sa opili v meste. Milujem takéto spontánne akcie s ľuďmi čo sotva poznám. Ráno bolo ťažšie, bolela ma hlava a mala som suchoty, videla som asi 5 častí Simpsonovcov za sebou a už mi z toho jebkalo, a ešte keď som zistila na stanici, že vlak mi ide až o hodinu .. no nechcite vedieť aká som bola naštvaná, ale tak aspoň som sa prebrala kávou. Dúfam, že to nebolo naposledy čo som si spravila takýto výlet, i keď prázdniny sa krátia a chce sa mi plakať pri predstave školy. Musím sa na to napiť. Ale až na Uprisingu, vidíme sa ? :)